Som vcelku racionálny občan tejto krajiny so sklonom veriť odborníkom a neochotou dať sa oklamať samozvaným Mesiášom a odborníkom na všetko s titulom vysoká škola života. Ako učiteľ si uvedomujem devalváciu vzdelávania a jeho častú redukciu na získanie papiera menom diplom za každú cenu. Ale o tom niekedy inokedy…

Preto je pochopiteľné, že som aj napriek určitému zdravotnému hendikepu neváhal a absolvoval očkovanie.

Prvýkrát v pohodlí zimného štadióna v našom okresnom meste, druhýkrát, napriek nelogickosti slovenských očkovacích manévrov (zvýšenie mobility), až v 60 km vzdialenom krajskom meste.

No nedá mi neopísať môj nateraz posledný očkovací zážitok zo včerajšej tretej vakcinácie. Manželka využila možnosť dať sa zaočkovať bez registrácie pred týždňom, kedy už v jej prípade uplynulo 6 mesiacov od druhej dávky. Ja som to šťastie nemal a na očkovanie som mal ísť podľa tohto pravidla až začiatkom budúceho roka. Čo čert nechcel, náš tieňový minister všetkého a inak financií vymyslel, tak sa v priebehu tohto týždňa všetko zmenilo a mne prišiel z NCZI mail aj SMS, že už môžem aj ja dostať 3. dávku.

Registrácia bola bez šance – kapacita očkovania v našej Bojnickej nemocnici je do konca roka obsadená a cestovanie do Nového Mesta nad Váhom bez auta nehrozilo. Tak som tiež využil očkovanie bez registrácie v priestoroch nemenovaného obchodného centra v našom meste. Manželka ma správne upozornila, že sa mám teplo obliecť a obuť a že nás (išla so mnou) čaká asi dvojhodinové čakanie v rade v exteriéri – pred nákupným centrom. Očkovanie začínalo o 14:00 hodine (malo byť do 18:00), ale my sme sa dostavili na miesto (do radu) až o 14:45. Do interiéru, kde prebiehalo očkovanie, nám ostávalo cca 100 metrov. Ťažko sa mi odhadoval počet ľudí pred nami ale rad pomerne rýchlo napredoval, tak som to odhadol na 2 hodinky. Paralelne s naším očkovacím radom sa chvíľu tvoril druhý nepomerne kratší rad na vstup do priestorov obchodného centra. Jeho zástupcovia často nechápavo krútili hlavou nad naším počínaním a odhodlaním.

Človek sa pri čakaní v rade rýchlo socializuje a vypočuje si príbehy ľudí v svojom okolí. Pani vedľa nás len sprevádzala svoju staršiu invalidnú sestru. Sama absolvovala 3. dávku bez registrácie pred týždňom v Trnave v priestoroch športovej haly a čakala na zaočkovanie 15 minút. Na takúto situáciu nebola asi pripravená.

Pán pred nami aj s manželkou sa rozhodli zaočkovať kvôli skúsenosti s prekonaním kovidu. Mali aj podporný tím – ich dcéra im nosila čaj, kávu a občerstvenie. Pán išiel na prvú dávku 6 mesiacov po prekonaní choroby a manželka už išla na druhú dávku. . Ďalší pán pred nami trochu hundral – na očkovanie išiel z dôvodu, že zamestnávateľ sprísnil pravidlá pre výkon práce a odmietal hradiť nezaočkovaným každodenné testovanie. 2 metre pred nami stála staršia pani opierajúca sa o paličku a ani ju nenapadlo sťažovať sa alebo žiadať prednostné zaočkovanie.

Vždy, keď sa rad výrazne pohol, sme všetci ospokojneli. No pôvodne svižné tempo sa spomaľovalo. Občas som pozrel aj za seba a videl som odhadom stovku ľudí. Začal som si uvedomovať, že do 18:00 nestihnú všetkých zaočkovať. Bolo mi z toho smutno, lebo ľudia okolo mňa patrili do skupiny tých zodpovednejších a uvedomelejších. V snahe znížiť riziko svojej choroby pomáhali nielen sebe, ale aj svojim rodinám, okoliu, spolupracovníkom a preťaženým a unaveným zdravotníkom. Pritom nám nevadilo počasie (chválili sme si, že nesneží, neprší, nefúka a ani nemrzne), ignorovali sme úškrny okolo prechádzajúcich spoluobčanov, ktorí sa pýtali, či nám za to státie aspoň platia. A nikto ani omylom nenadával na zdravotníkov, ktorí nás prišli vo svojom voľnom čase očkovať. Čomu sme ale nerozumeli bol fakt, prečo musíme čakať v rade vonku, prečo mesto nevybralo lepší priestor na očkovanie (športová hala, zimný štadión), kde by ľudia nečakali vonku a prečo štát ochotne dá stovky miliónov na plošné testovanie ale nie je schopný finančne podporiť lepšiu organizáciu samotného riešenia problému – získavania imunity očkovaním.

Nakoniec som sa o 17:45 po 3 hodinách čakania vonku v rade dostal do očkovacieho centra. Bol som ten šťastnejší. Cca o 17:20 sa možno stovka ľudí dozvedela, že dnes čakala v rade zbytočne a že už viac ako 40 ľudí nestihnú zaočkovať. Môj priateľ, ktorý ako dobrovoľník pomáhal s inštaláciou výpočtovej techniky, nás so ženou po očkovaní zaviezol domov a dodatočne mi poskytol aj doplňujúce informácie.

Dôvetok: včera v danom vakcinačnom centre zaočkovali spolu 360 ľudí. Očkovanie ukončili až po 19 hodine. Stalo sa totiž to, že pre posledných ľudí z nášho radu (nechceli ich poslať domov) museli nariediť ďalšiu dávku a tak zaočkovali aj ďalších ľud, ktorí mali záujem aby sa využili všetky vakcíny. Úplne posledná bola staršia pani so svojou ozaj starou mamou, ktorej sa pri podpise tlačiva triasla ruka.

Slovensko, žiaľ, stojí nie na zodpovedných a kvalitných politických lídroch, ale na ochote slušných, čestných a múdrych ľudí pomôcť tam, kde zlyháva náš štát. Ale štát sme my všetci. A nič sa na Slovensku nezmení, ak dáme svoju dôveru mafiánom, populistom či extrémistom. Chce to slušných a odborne zdatných ľudí na riadiacich miestach v štátnej správe. Takých, ktorí najskôr rozmýšľajú a potom hovoria a myslia na to, ako pomôcť celej krajine a nie len našim ľuďom.

Mojmír Németh