27. januára 1945 sa pred ľudstvom odhalilo peklo. Výkriky bolesti a neľudského utrpenia počujeme cez desaťročia.

„Na osvienčimskom koncentračnom tábore už dlhé dni leží ticho a nezmerateľná jednotvárnosť. To je zlé znamenie! To veľké ticho je predzvesťou nových krvavých udalostí.

Dr. Mengele vykonal, čo si predsavzal. Likvidácia ženského tábora C sa začala. Obete zvážalo do krematória päťdesiat nákladných áut, vyčlenených pre tento účel, každý večer štyri tisícky žien. Bol to otrasný pohľad na dlhý rad nákladiakov, keď zatáčali do dvora krematória s nákladom šalejúcich, vydesene kričiacich alebo smrteľným strachom onemených žien. Úbožiačky priviezli na miesto už nahé a jednu po druhej ich vyklápali pred vchodom do podzemia a hnali do plynovej komory. Každá z nich si bola vedomá, že sem boli privezené do plynu.

Obyvateľky tábora C žili pred bránami smrti štyri mesiace a desať dní trvalo kým zmizli v jej útrobách. Všetky! Zo 45 000 utýraných tiel vyletela duša a na tábor C, dejiska toľkých tragédií, sa znieslo nekonečné ticho! Ozýva sa len bzučanie ostnatých drôtov a búchanie otvorených dverí a okien opustených barakov, ktorými prefukuje vietor.

“Úryvok z knihy Bol som Mengeleho asistent, od maďarského lekára Miklósa Nyiszliho, ktorý prežil osvienčimské peklo .

Memento!