10.december – deň ľudských práv

Po druhej svetovej vojne, keď si svet vydýchol od hitlerovského besnenia, sa vehementne o slovo začal hlásiť Stalin legitimizovaný podpisom z Jalty, kde si víťazné mocnosti podelili svoje sféry vplyvu. Nie je preto náhoda, že vzniká potreba zaštítiť obranu nevinných a prenasledovaných. A tak vzniká prvý medzinárodný dokument, ktorý poznáme ako Všeobecná deklarácia ľudských práv. Jej hlavnou úlohou je chrániť slobodu a česť občanov sveta. Vypracovania konceptu sa ujal Kanaďan John Peters Humphrey za výdatnej pomoci bývalej prvej dámy USA Eleanor Rooseveltovej, ktorej úlohou bola i propagácia dokumentu. Základný dokument obsahuje 30 článkov, ktoré sa týkajú rovnoprávnosti všetkých ľudí, ich nároku na život, slobodu a osobnú bezpečnosť, ich práva na vlastníctvo majetku, na vlastné názory a vyznanie, ako aj práva slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote spoločnosti. Deklarácia bola prijatá v Paríži 10.decembra 1948, za prijatie dokumentu hlasovalo 48 štátov. Československo, ktoré sa v tej dobe vybralo k budovaniu socialistickej spoločnosti stalinského typu, sa zdržalo hlasovania.

Ľudské práva v komunistickom Československu

Európa po 2. Svetovej vojne bola rozdelená na dve hlavné zóny. Kým väčšina štátov na západe prijala Marshallov plán a postupne budovala oslabenú povojnovú ekonomiku, na východe začal neľútostný triedny boj. Československo si ešte pamätalo svoje pokojné predvojnové časy, kedy patrilo k demokraticky a aj ekonomicky medzi najsilnejšie štáty sveta. Zbrojársky, textilný a obuvnícky priemysel sa radil do svetovej špičky. To všetko sa však rúcalo pod boľševickými praktikami a zlým vedením štátu. Ľudské a občianska práva boli surovo pošliapavané, ľudia prichádzali i o ten najmenší majetok, posledný kúsok zdedenej pôdy, nemali právo cestovať a keď sa o to pokúšali boli zastrelení alebo odvlečení do trestaneckých táborov, bolo im zakazované vytvoriť si vlastný svetonázor a boli prenasledovaní za náboženské presvedčenie. V krajine sa konali monsterprocesy a nevinní ľudia boli popravovaní alebo väznení. Po Stalinovej smrti nastalo určité uvoľnenie, ale o dodržiavaní ľudských, a tobôž občianských práv, nemohlo byť ani reči. Dokonca, o návrate stalinských praktík môžeme hovoriť po okupácii sovietskymi vojskami. Represálie síce neboli také obludné, ale o to masovejšie.

Charta 77

V auguste 1975 pristúpilo 35 štátov medzi nimi i krajiny tzv. sovietskeho bloku k podpisu dokumentu, ktorý poznáme pod názvom Záverečný helsinský akt. Komunistickí pohlavári zastupujúci vtedajšie Československo s aroganciou sebe vlastnou odsúhlasili 10 bodov, medzi ktorými sa zaviazali k rešpektovaniu ľudských práv a základných slobôd, vrátane slobody zmýšľania, svedomia, náboženstva a presvedčenia. Pokrytectvo to bolo o to väčšie, že v tom čase prebiehali najväčšie normalizačné čistky, prenasledovali hlavne intelektuálov a umelcov, z ktorých mnohí prestali pre verejnosť existovať. Mnohé diela boli zošrotované a ich mená vymazané. Nevyhli sa ani zatýkaniu – za iný názor. Na základe Helsinskej konferencie skupina umlčaných pripravila text petície, ktorá v podstate len zopakovala hlavné zásady Helsinskej deklarácie a nazvali ju Prehlásenie Charty 77 a písalo sa tam okrem iného „ v rozpore s článkom 13, zaisťujúcim právo na vzdelanie, je nespočetným mladým ľuďom bránené študovať pre ich názory alebo dokonca názory ich rodičov …. Sloboda verejného prejavu je potlačená ….Žiadny politický, filozofický či vedecký názor alebo umelecký prejav, len trochu sa vymykajúci úzkemu rámcu oficiálnej ideológie, či estetiky nemôže byť zverejnený …..Sloboda náboženského vyznania je systematicky obmedzovaná mocenskou svojvôľou ….“ Komunistická moc v týchto nevinných požiadavkách videla takú trúfalosť, že voči signatárom spustila štátny teror v násilnom spojenectve nič netušiaceho obyvateľstva, ktoré sa samozrejme k samotnému textu nikdy ani nedostalo, ale od najmenších až po seniorov, všetci museli odsúdiť, znevážiť a vyradiť zo spoločnosti elitu národa, ktorá však už dávno bola zbavená občianskych práv. Národ však nezabúda, národ má aj svedomie a aj preto občianska revolúcia v 89-tom prebehla rýchlo a kultivovane, pretože hlavnými tvárami boli tí, ktorých tyrani najviac utláčali.

Súčasnosť

Začali sme štvrtú dekádu budovania demokracie. Každý snáď už vie posúdiť, či sa nám to darí a akú máme ešte ďalekú cestu. My – Občianski demokrati Slovenska, chceme upozorňovať na každé porušovanie ľudských i občianskych práv, stojíme za každým, kto si ctí ústavu, právny štát a dodržiava základné etické princípy. Chceme byť v strehu, aby sa už nemohla vrátiť tyrania. Nenechajme si ukradnúť náš štát a naše práva!