Pomoc štátu pre oblasť kultúry je nedostatočná.

Viaceré odvetvia volajú po kompenzácií strát spôsobených pandémiou. Od fitnes centier, cez hotely, reštaurácie až po veľké, dôležité podniky. Po aspoň čiastočnej kompenzácií strát volá aj kultúra.

Pandémia zo dňa na deň urobila doslova škrt cez rozpočet kultúrnym inštitúciám, umelcom aj bežným ľuďom, ktorí pracujú v realizačných štáboch, (osvetľovačom, zvukárom,…). Je pravdou, že MK SR má svoje grantové systémy, kde môžu umelci alebo inštitúcie žiadať o dotáciu. Tieto možnosti však neriešia straty spôsobené pandémiou.

Sú nastavené iba na vykonanie budúceho diela, prípadne určené len pre úzky okruh žiadateľov. Problémom tohto systému sú aj nerovnomerné prerozdeľovanie prostriedkov, či nerovnaké kritériá na žiadateľov v rámci jedného programu. Kultúra je 3. sektor a tak sa síce o nej veľa hovorí, ale jej hlas zaniká vo výbuchoch politickej kanonády. Je smutné, že tí, ktorí by v jej mene mali kričať, sú ticho ako myši a nebyť fotografie zrekonštruovanej vlády, ani neviem, že tam sú. Viac v článku:

Viete aký je rozdiel medzi zanedbaným zdravotníctvo, zanedbaným školstvom a zanedbanou kultúrou? Kultúra nemá rukojemníka. Na prvý pohľad sa toto konštatovanie môže zdať príliš cynické a neférové.

V žiadnom prípade nie je cieľom tohto komentára kritizovať zdravotníkov a pedagógov a ich legitímne požiadavky na reformy, či zlepšenie financovania. Ak sa na to pozrieme z druhej strany, kultúra takisto dlhodobo patrí k našim zanedbaným rezortom.

Prečo s tým nikto nič nerobí?
Ak lekári a zdravotníci nahlas hovoria o problémoch v zdravotníctve, je to problém. Ľudia si uvedomia, že všetci potrebujeme zdravotnú starostlivosť a chceme, aby tá bola profesionálna a na úrovni. Ak učitelia hovoria o problémoch v školstve, je to problém. Chceme, aby naše deti dostali kvalitné a moderné vzdelanie. Ak hovoria pracovníci z oblasti kultúry o tom, že tento sektor je zanedbaný, nič sa nedeje.

Súčasná pandémia odkryla mnoho nedostatkov vo fungovaní štátu a rôznych dôležitých infraštruktúr. Jedným z prvých odvetví, ktoré naplno pocítilo dopady pandémie bola práve kultúra. Zavreli sa kiná, divadlá, múzeá, zrušili sa kultúrne podujatia.

Zároveň sa objavila legitímna otázka, ako to chce štát kompenzovať. Tu je treba objektívne priznať, že štát sa voči kultúre zachoval veľmi macošsky. Umelci dostali po dosť dlhej dobe pár drobných. Lenže kultúra, to nie sú len speváci, hudobníci, herci, či komici.

Sú to celé štáby ľudí mimo svetla reflektorov. Aj oni obišli na prázdno a štátna pomoc bola pre nich viac ako skúpa. Prečo to tak je?

Umelci a kultúrne inštitúcie môžu žiadať o dofinancovanie v rámci grantovej schémy Ministerstva kultúry. Aké sú možnosti v tejto oblasti? Prečo to nie je vždy dostačujúce? Aké sú výhody a nevýhody?

Fond na podporu umenia
 Uchádzač si môže podať grant v určenej oblasti na budúce dielo. Neriešia sa tým straty spôsobené pandémiou.
 V rámci kreatívneho priemyslu sa výzva týka len vysokých škôl. Bolo by dobré rozšíriť to aj na profesionálne umelecké združenia, či samostatne pôsobiacich umelcov. Do tejto kategórie by sa mohli zahrnúť aj realizačné štáby.
 Jednoduchšie pravidlá na vyúčtovanie dotácií, hlavne v prípade, ak dielo má byť predajné, napr. žiaden autor pri podávaní žiadosti nevie, koľko kníh sa mu podarí predať.
 Pozitívom je že FPU je pomerne rôznorodý a snaží sa viac-menej rovnomerne prerozdeľovať finančné prostriedky v rámci jednotlivých programov. Rovnako dobré je aj väčšia podpora debariérizácie kultúrnych inštitúcií.

Fond Ministerstva kultúry, program 1.1 Obnovme si svoj dom
Okrem Fondu na podporu umenia má Ministerstvo kultúry ešte jeden ministerský grantový systém. V rámci tohto programu sa môžu podávať žiadosti o granty spojené s rekonštrukciou historických pamiatok. Takéto objekty majú na Slovensku status národnej kultúrnej pamiatky a akékoľvek zásahy v nich podliehajú pod Zákon č. 49/2002 Zz o ochrane pamiatkového fondu. Patria tu historické, aj cirkevné, objekty, ale aj staré drevenice a domy spred 2. svetovej vojny, (tak je to napr. v Prešovskom kraji).

Na jednej strane je dobré, že chránime vzácne príklady starej architektúry. Na druhej strane sú majitelia takýchto stavieb. Pre nich sa tým situácia značne skomplikovala. Tí musia, napr. pri rekonštrukcii domu všetko riešiť s pamiatkármi, čo je byrokraticky aj finančne náročne. Aj tu je možné žiadať o dotáciu, ale:

 Doslova „v jednom vreci“ sú kultúrne inštitúcie, cirkvi a spravidla malí súkromní vlastníci starých domov. Je iné, ak múzeum žiada o grant na opravu časti hradu, alebo keď súkromník žiada o grant, lebo si chce prerobiť kuchyňu.
 V rámci tohto programu je treba oddeliť verejnú správu od súkromného sektora.
 Alebo rozdelenie na ekonomickú a neekonomickú činnosť – majiteľ domu asi nebude vyberať vstupné, ak návšteve ukáže prerobenú kuchyňu.
 Taktiež v rámci reorganizácie by bolo vhodné zamyslieť sa aj nad výškou spolufinancovania. Tieto zmeny by prispeli k spravodlivejšiemu prerozdeleniu peňazí v rámci tohto programu.
Pozrime sa aj na plán na obnovu hradov. Pred časom sa k tejto téme v médiách vyjadroval exminister kultúry, Daniel Krajcer.
Išlo o to, že ľudia z úradu práce boli zapojení do stavebných a udržiavacích prác na slovenských hradoch. Okrem toho, exminister Krajcer ocenil prínos tejto iniciatívy aj v tom, že pretrvala počas všetkých vlád Smeru. Žiaľ, v týchto vyjadreniach pána exministra je viac politiky, ako racia. V čom je problém?
 Pozitívom bolo to, že sa zapojili ľudia z úradov práce.
 Negatívum, neboli stanovené kritériá na výber vhodných pamiatok.
 Partnerom pre ministerstvo boli v tomto prípade občianske združenia, ktoré často s mnohými odbornými činnosťami a metodikami nemali skúsenosti.
 Záťaž pre pracovníkov Pamiatkových úradov, ktorí museli vykonávať odborný dozor nad viacerými takýmito prácami súčasne.
 Vykopávanie zasypaných častí prispieva k degradácií pamiatky
 Častokrát slabá využiteľnosť obnovenej pamiatky v budúcnosti.

Vyššie uvedené názory nijako neuberajú na fakte, že aj súčasná pani ministerka má „maslo na hlave.“ Dlhodobo nie je vidieť z jej strany žiadnu aktivitu na zlepšenie neutešenej situácie v kultúre. Uvedené návrhy sú len náčrtom možných zmien. Hlas kultúry zostáva nevypočutý. A pritom je to práve kultúra, ktorá by mala byť našou výkladnou skriňou smerom navonok.

Zahraničným partnerom sa môžeme pochváliť zmenami vo verejných financiách, počtom kilometrov dostavaných diaľnic, či digitalizáciou. Ale tú pravú pridanú hodnotu tomu dá práve kultúra. V tejto súvislosti narážame na plán obnovy, v ktorom sa rozvoj kultúry nespomína ani okrajovo.

Všetci vidíme, že zanedbaná kultúra je problém, ale neriešime ho. Len sa potom čudujeme, že sú v parlamente fašisti, atď. Na hodinách občianskej výchovy sme sa učili, že kultúra patrí do 3. sektora. Občianski demokrati Slovenska vyzývajú pani ministerku Milanovú, aby začala konať. Inak bude u nás kultúra patriť do 3. sveta.