Je to presne 76 rokov, čo fašistické Nemecko bezpodmienečne kapitulovalo pred spojeneckými mocnosťami veľkej protifašistickej koalície na čele s vtedajším ZSSR. Tým sa v Európe skončila najstrašnejšia vojna v dejinách. Definitívnu bodku za druhou svetovou vojnou dal až podpis japonskej kapitulácie 2.9.1945 na palube USS Missouri.

Viac ako 65 mil. obetí na frontoch, v koncentračných táboroch a v zápolí (počet obetí dodnes nevieme presne určiť), obrovské materiálne a nenávratné kultúrne škody, stovky miliónov poznačených ľudských osudov. To sú všetko následky doteraz najväčšieho konfliktu v dejinách.

V tejto vojne túžba po moci a ovládaní druhých národov vyústila do najhoršieho besnenia, vyvražďovania a nepredstaviteľného mučenia ľudí v dejinách. Celé etnické a náboženské skupiny, ba celé národy boli určené k fyzickej likvidácii. Ďalšie národy tzv. menejcennej rasy mali byť uvrhnuté do otroctva. 

Bola to vojna, v ktorej nacisti a fašisti chceli vnútiť svoju obludnú ideológiu a šialené rasové teórie celému svetu a ohrozovali samotnú podstatu ľudskej civilizácie. Jej najväčším protagonistom a iniciátorom nešlo  len o zlomenie vojenského odporu protivníka a dosiahnutie nejakých územných alebo materiálnych ziskov.

V tejto vojne boli postupy priemyselnej masovej výroby industriálnej éry prenesené do masového priemyselného zabíjania ľudí. Aj keď hlavné vojenské boje prebiehali na fronte, pred touto vojnou sa nebolo kde skryť. Ľudia sa museli báť o svoj život a mnohí aj trpieť prakticky všade. Často krát trpeli len pre svoju vieru, farbu kože, príslušnosť k národu, politický názor.

Bolo by veľkým omylom prisudzovať všetku vinu za túto vojnu len jednému šialencovi s fúzikmi, alebo len jednému národu. Bohužiaľ, mali príliš veľa nasledovateľov a pomocníkov po celom svete. Treba si pripomínať aj to, čo predchádzalo konečnému víťazstvu spojencov protifašistickej koalície. Korene tejto vojny treba hľadať aj v nespravodlivom mieri po skončení  predchádzajúcej svetovej vojny, a v snahe nájsť rýchle a jednoduché riešenie svetovej hospodárskej krízy.

Predohrou 2. svetovej vojny bola Mníchovská dohoda zo septembra 1938. Vypočítavosť a snaha nasmerovať agresivitu hitlerovského Nemecka niekam inam za falošnú vidinu mieru pre seba a svoj národ nezastavila jeho agresivitu. Nezabudnime na to, že vojne predchádzali najprv výsmech a podceňovanie hŕstky nacistov, neskôr ich politický triumf a nadšené ovácie ľudí v nacistickom Nemecku.

Treba spomenúť  aj falošné spojenectvá nielen nacistického Nemecka a vtedajšieho ZSSR a ich spoločnú snahu rozdeliť si Európu a svet na svoje sféry vplyvu. Trvalo to príliš dlho a muselo zomrieť príliš veľa ľudí, aby sa nakoniec až po vierolomnom prepadnutí  Sovietskeho zväzu, dovtedy najväčšieho spojenca nacistického Nemecka, konečne vytvorila široká protihitlerovská a protifašistická koalícia. Tej potom trvalo celé roky, než dosiahla konečné víťazstvo.

Fašistické vojská boli porazené. Bohužiaľ ideológia fašizmu, extrémneho nacionalizmu a rasovej nenávisti prežili a znova rastú. Neonacisti sedia nielen u nás v parlamente a občas skryto, občas ostentatívne dvíhajú hlavu. Hľadajú nových spojencov.

Pri spomienke na koniec 2. svetovej vojny nezabudnime, že žiadne takzvané bohom dané historické práva alebo iné samo deklarované vyššie predurčenie národov, alebo sféry ich vplyvu nemôžu a nesmú upierať právo iným národom na ich existenciu a život po svojom. Právo žiť v mieri je základným ľudským právom spolu s právom na život a slobodu vierovyznania. Veľké zlo sa nedá zastaviť nič nerobením, alebo dokonca jeho podporovaním.

Venujme tichú spomienku všetkým obetiam fašizmu a druhej svetovej vojny. Nesmieme zabudnúť ani na tých, čo sa na všetkých frontoch zaslúžili o porážku fašistov a ich spojencov, bez ohľadu na národnosť, front alebo krajinu, kde bojovali.

Česť a sláva hrdinom 2. svetovej vojny!

Česť pamiatke všetkých obetí 2. svetovej vojny!