PANDÉMIA ŠKÔL ALEBO ŠKOLSKÁ PANDÉMIA?

Ako deti sme radi čítali knihy. Aj Verneho sci-fi. Predstava dvoch rokov prázdnin bola zaujímavá, ale vzdialená realite. Veď Slovensko nemá more a uviaznuť na neznámom ostrove ďaleko od civilizácie je čisté sci-fi.

Dnešné deti knihy čítajú oveľa menej. Ale vďaka pandémii zažívajú situáciu, kedy mnohé už takmer rok neboli fyzicky v budove školy. A hrozí, že tento stav ešte pár týždňov potrvá.

Pokúsim sa odpovedať (bude to môj pohľad na vec) na pár otázok, ktoré už napadli mnohých a doteraz sa nenašiel konsenzus a často aj politická vôľa ich zodpovedať.

  1. Kedy budeme môcť obnoviť klasické vyučovanie a poslať deti a študentov do škôl?

Už pár mesiacov sa snaží vláda určiť zmysluplné pravidlá, ktorých splnenie a dodržiavanie by umožnilo pokračovať vo výuke na ZŠ a SŠ (VŠ sú v tomto trochu viac autonómne). Keďže pravidlá nedali vytvoriť odborníkom, tak doteraz žiadne merateľné a zrozumiteľné nemáme. Pritom existujú požiadavky na testovanie starších žiakov, ich rodiča (jedného) a pracovníkov školy. Len ako niečo také zrealizovať (v prípade rodiča)? A je to dlhodobo a opakovane možné? Pritom už padla aj mantra, že juniori nie sú infekční a nemôžu ochorieť. Prečo teda nespustiť očkovanie tých najohrozenejších – učiteľov a učiteliek? Tí nemajú právo na ochranu pri práci v rizikovom prostredí? Sekundárne ohrozenými sú aj rodičia detí, ktoré školu navštevujú. Pri nepresnosti testovania je možné, že aj dieťa, ktoré príde zo školy, nakazí svojho rodiča. Na stanovenie akceptovateľnej miery rizika chýbajú matematické modely, ktoré by mieru zdravotného rizika vedeli odhadnúť na základe exaktných dát získaných nielen z testovania detí a pracovníkov v školách, ale aj aktuálnej pandemickej situácie v obci, meste či okrese (napr. pozitivita za 7 dní na 1000 obyvateľov).

  1. O čo spoločnosť prichádza, keď deti nechodia do školy?

Vzdelanie je vo svete najžiadanejšia pridaná hodnota človeka. Každý deň nevzdelávania vytvára deficit hodnôt vytvorených členom spoločnosti v budúcnosti.

Pretrvávajúci stav komplikuje aj situáciu pracujúcich rodičov. Škola okrem vzdelávania a výchovy plní aj úlohu starostlivosti o deti počas pracovnej doby rodičov.

Problémy nastávajú aj u žiakov. Je to spôsobené dlhodobou izoláciou od kolektívu spolužiakov ale aj straty režimu dňa. Škola pre deti predstavuje formu pracovnej činnosti – zamestnania – a jej dlhodobá zmena na prácu z domu má pre žiakov devastačnejšie účinky ako pri dospelých.

A problém majú aj učitelia. Tí poctiví pracanti majú ešte viac práce, lebo pri dištančnej forme vzdelávania je príprava na vyučovanie, pomoc slabším žiakom a klasifikácia časovo náročnejšia. Zato lajdáci sú spokojní a učenie často redukujú na samoštúdium svojich žiakov. Odkazujú ich na zdroje na internete a komunikáciu zo žiakmi obmedzujú na minimum.

  1. V čom a prečo zlyháva štát pri manažmente vzdelávania v čase pandémie?

Manažment štátu vystihuje slovo CHAOS. Neexistujú jasné pravidlá na zahájenie / ukončenie prezenčného vzdelávania respektíve zmeny formy vzdelávania počas pandémie. Taktiež absentuje manažment kontroly kvantity a kvality poskytnutého dištančného vzdelávania. Koľko percent žiakov sa reálne má možnosť dištančne vzdelávať? Túto informáciu už minister od skupiny analytikov z IVP dostal. Len ju odmietol zverejniť! A potrestal ich autorov ukončením pracovného pomeru. Ako zabezpečiť rovnosť príležitostí vzdelávania u žiakov s marginalizovaných skupín a sociálne slabších skupín? A ako organizovať výuku tak, aby aj rodiny s viacerými školopovinnými deťmi mali šancu sa súčasne vzdelávať? Ako pomôcť učiteľom pri vyučovaní? Prečo už dlhodobo absentuje voľne dostupná knižnica učebníc a študijných materiálov v elektronickej podobe? Pritom pod ministerstvo školstva spadajú organizácie ako ŠPÚ (spravovanie a systematická tvorba knižnice ), MPC (školenie a podpora učiteľov, ktorí majú problém s IKT a prechodom na dištančnú formu vzdelávania), NÚCEM (príprava testov na kontinuálnu kontrolu efektívnosti vzdelávania – nielen maturantov, deviatakov a piatakov) a Štátna školská inšpekcia, ktorej najdôležitejšou úlohou by mala byť kontrola kvality vzdelávania na úrovni škôl a komunikácia so zriaďovateľmi pri odstraňovaní zistených nedostatkov.

Takmer nič z toho sa, žiaľ, nerealizuje.

  1. Možné prínosy pandémie – čo by sme mali v budúcnosti zmeniť a čo nás pandémia naučila.

Pandémia v plnej nahote odhalila dlhodobé zanedbávanie kvality školstva zo strany štátu, zriaďovateľov a rodičov. Neexistuje spoločenský tlak na zvyšovanie kvality vzdelávania. Pritom základnými piliermi kvality sú pedagóg, riaditeľ a rodič. Vďaka pandémii si môžu rodičia otestovať kvalitu jednotlivých učiteľov alebo riaditeľov škôl. A možno si uvedomia, že aj pomocou svojich zástupcov v Rade školy a apelom na zriaďovateľa sa škola môže zbaviť nekvalitného vedenia a učiteľov. Vznikne dopyt po kvalitných učiteľoch. Ten spôsobí tlak na zmenu odmeňovania pedagógov aby kvalitní zarábali podstatne viac ako nekvalitní. A následne možno budú odvolaní riaditelia, ktorým nezáleží na kvalite ich podriadených a často zamestnávajú svojich známych. Pandémia taktiež ukázala žiakom, že škola má pre nich veľký význam. Že to nie je len budova, nuda na hodine či stresy pred písomkou. Aj oni si ešte viac uvedomili, ktorí učitelia sú kvalitní a ktorí si nezaslúžia ich učiť.

  1. Ako zvýšiť kvalitu a dostupnosť vzdelania (nielen) v čase pandémie?

Keďže kvalitných učiteľov je dlhodobo nedostatok, tak pandémia by mohla zvýšiť tlak na výber budúcich pedagógov a kvalitu ich vzdelávania na VŠ. Mnohých, ktorí ani neplánujú stať sa učiteľmi by nemali ani prijať na štúdium. A tých prijatých systematicky od prvého ročníka preverovať a pripravovať na ich povolanie . A komplexnosť a náročnosť ich povolania aj adekvátne finančne a spoločensky ohodnotiť. Aby oslovenie „Pán učiteľ“ malo opäť cveng.