V ten smutný, sychravý deň sa v starobylej Prahe rozozneli všetky zvony, vtedy sa pohol smútočný sprievod, ktorého sa zúčastnili tisícky ľudí. Šesť čiernych kladrubských vraníkov ťahalo lafetu húfnice, na ktorej bola položená rakva s telesnými ostatkami posledného československého prezidenta Václava Havla.

Václav Havel, dramatik, spisovateľ, disident, politik, jeden z autorov textu Prehlásenie Charty 77 a Niekoľko viet …., asi ťažko hľadať v jeho životopise nezmapované miesta, ale predsa pre väčšinu Slovákov je to už vzdialená postava pomaly miznúcich dejín nášho spoločného štátu. U niektorých, možno i s rozmrzelými výčitkami, kde všade a ako veľmi Slovensku ublížil.

Tak ako na málokoho na Havla úplne sedelo príslovie: Doma nikdy nie si prorokom. A platilo to na neho nie len, keď bol prezidentom, ale i za dávnych čias komunistického režimu. Narodil sa 5. 10. 1936 v známej a majetnej rodine, ktorej po komunistickom puči prepadol celý majetok a vtedy sa dvanásťročný Václav stal, tak ako jeho rodičia, nepriateľom štátu, nemohol študovať, nemohol si vybrať profesiu, ktorá by ho bavila a tak začal písať básne. Nemal ešte ani 20 rokov, keď mu v literárnom časopise Květen vyšla prvá báseň a o pár rokov neskôr sa divadelnou hrou Záhradná slávnosť radí medzi uznávaných autorov absurdnej drámy ako boli Samuel Beckett, Eugén Ionesco či Friedrich Durenmatt. Jeho hry postupne uvádzajú najznámejšie svetové divadelné scény.

Doma, však ani vtedy nebol prorokom. Komunistická strana mu však jeho pôvod a neustále vybočovanie z nimi vytýčenej cesty nikdy neodpustila a nedovolila nejako výraznejšie jeho meno zviditeľňovať. No i tak Záhradnú slávnosť uviedlo ako prvé Divadlo na zábradlí, kde Havel pracoval ako kulisák.

Kým do okupácie bol Havel v konflikte s režimom viac menej sám za seba, začiatkom 70. rokov, keď režim opäť sprísnil pomery a začal prenasledovať s ním nesúhlasiace osoby a väznice sa plnili politicky nevyhovujúcimi ľuďmi, umelci mali zakázané tvoriť, publikovať, či vôbec sa ukazovať na verejnosti, stretáva sa okolo Havla skupina umlčiavaných umelcov a intelektuálov. Na jeho Hrádečku usporadúvajú nielen diskusné kluby, čítanie nových kníh, divadelné predstavenia, ale i undergroundové koncerty. Schádzali sa tam ľudia , ktorí boli vypudení a vyradení zo všetkých oficiálnych štruktúr a preto nie je divu, že práve na tomto mieste vzniklo Prehlásenie Charty 77, ktorou sa domáhali zachovávania ľudských a občianskych práv, ktoré boli neustále porušované, ale ku ktorým režim viazali medzinárodné dohody. Obdobie po Charte sa stáva už ozajstnou absurdnou drámou a ako sám povedal: „ Ja mám rád pokoj, harmóniu, poriadok. Som v podstate konzervatívny človek. Ale, akosi ten beh udalostí, osud a moja povaha, ma neustále vrhali do celoživotnej konfrontácie.“

Prenasledovanie signatárov Charty nabralo obludné celospoločenské rozmery. Havel bol sledovaný 24 hodím denne, telefón a byt mal odpočúvaný, pravidelne sa u nich robili domové prehliadky a predvolávania k výsluchu sa stali bežnou záležitosťou. Táto šikana vyvrcholila obžalobou a väzením. No i vo väzení bol schopný svojím nežným spôsobom vyvolať menšiu revoltu tak, ako si na ňu zaspomínal : „Bol som v cele s jedným Rómom, ktorý krásne spieval. Dokonca tak dobre, že som bol schopný sa k nemu pridať a chvíľu nespievať falošne. A spievali sme z okna a celá väznica sa na ten Štedrý deň pridávala, až všetci spievali koledy. A to bolo veľmi dojemné. A nedalo sa tomu nijako zabrániť, pretože ako môžete človeka pristihnúť pri speve? Keď vtrhli bachari do cely, tak už tam proste boli všetci ticho.“

Václav Havel odišiel z tohto sveta v poslednú adventnú nedeľu 18. decembra 2011. Svoje posledné dni trávil na svojom milovanom Hrádečku, v dedinke v Podkrkonoší. V chalupe, ktorú s láskou vybudovali so svojou prvou ženou Oľgou a kde sa najradšej stretával i zo svojimi priateľmi, kde v záhrade sa konali predstavenia jeho hier, ktoré české a slovenské publikum nemalo právo vidieť, hoci ich uvádzali všetky významné scény.

Václav Havel nebol doma prorokom. Posmešne ho nazývali pravdoláskar alebo nepraktický snílek. Václav Havel bol však predovšetkým osobnosť, vizionár, ľudsko-právny aktivista, ktorý sníval svoj sen o tom, že pravda a láska raz navždy zvíťazia nad lžou a nenávisťou.